Prečo som začala fotiť – moja cesta od blogerky k fotografke

February 26, 2019

Vítam vás pri novom článku 🙂 Dnes by som vám chcela napísať niečo o tom, ako som sa dostala k foteniu a čo vlastne ma k tomuto rozhodnutiu priviedlo. Článok je spojený aj s outfitovou inšpiráciou 🙂 Tento článok som sa rozhodla napísať hlavne preto, že sa ma často pýtate či je fotenie moja jediná práca, čo konkrétne fotím a ako som sa k tomu dostala. Rada by som teda zodpovedala tieto často kladené otázky.

K foteniu ako takému, ma vlastne priviedol môj blog. Keď som ho pred piatimi rokmi založila, až tak veľa som o fotení nevedela. Vlastnila som už vtedy nejaký fotoaparát a rada som fotila hlavne prírodu, krajinky a taktiež rôzne micro detaily, no neuvažovala som o fotení ako o mojom budúcom zamestnaní. Nemala som totiž fotografickú školu a to ma akosi odrádzalo. Dnes už viem, že školu človek nepotrebuje na to čo chce robiť, ale všetko sa dá naučiť a dosiahnuť tvrdou prácou a tréningom. Fotenie bolo moje hobby popri štúdiu na vysokej škole a rôznych brigádach. Vtedy som sa venovala blogu dosť intenzívne a tak som sa pochopiteľne viac začala zaujímať aj o samotné fotenie. Chcela som vedieť ako dosiahnem svetlé fotky, rozmazané pozadie, ako si mám nastaviť fotoaparát a podobne. Začala som si teda dosť čítať a pozerať videá, kúpila som si niekoľko kníh o fotení pre začiatočníkov a postupne som skúšala všetko čo som sa dozvedela v praxi. Zistila som, že potrebujem kvalitnejší a lepší fotoaparát, rôzne objektívy a že potrebujem pochopiť ako funguje svetlo a čo vlastne svetlo vo fotografií znamená. Teraz už viem, že je to to najdôležitejšie, či už ide o svetlo prirodzené, alebo umelé 😀

Počas nasledujúcich troch rokov som sa teda viac venovala môjmu hobby foteniu a začala som chápať aj technické nastavenia. Konečne som pochopila čo všetky tie čísla a skratky znamenajú 🙂 Skamarátila som sa s manuálom, kúpila som si nový foťák a vlastne som sa bez neho takmer nepohla. Po ukončení bakalárskeho štúdia som rozmýšľa čo ďalej a bolo mi jasné, že v škole nechcem pokračovať a že musím robiť to čo ma baví. Samozrejme prácu som potrebovala a tak som po škole pracovala ako visual merchandiser v rôznych obchodoch. Veľmi ma to bavilo, no mrzelo ma, že nemám viac času na fotenie a na svoje ďalšie koníčky, keďže som mala klasickú pracovnú dobu od 9 do 18 alebo tak nejako. V tom čase sme s Peťkom riešili aj otázku bývania, či nášho ďalšieho pôsobenia v Bratislave a tak nejako prirodzene sme sa rozhodli, že sa po 6tich rokoch vrátime domov na východ. Vtedy mi bolo jasné, že je načase začať robiť niečo svoje, keďže tu by som prácu akú som robila nezohnala a nechcela som robiť hocičo len preto, že musím. Viete, podľa mňa je najhoršie ak ľudia robia prácu len preto, aby žili život aký ich nebaví. Je to kolotoč a je to utrpenie. Ak ráno vstávate s tým, že sa do práce netešíte, ale práve naopak, je to len otázka času, kedy sa celý tento kolotoč zrúti, ale o tom inokedy. Keď sme sa teda rozhodli vrátiť domov, rozhodla som sa pustiť sa do fotenia na plný úväzok a urobiť z neho svoje zamestnanie, do ktorého budem chodiť rada (a verte, že to tak je, veľmi to milujem a teším sa na každé fotenie).

No a ak sa rozhodnete na takúto cestu dať, je vám už vtedy jasné, že to nebude ľahké a že vás to bude stáť kopu práce, času, aj peňazí, prebdených nocí, papierovačiek, stresov a obáv. Ale je to normálne, vždy je to tak keď s niečím začíname, či už je to firma, založenie rodiny, či už je to zmena bydliska, alebo čokoľvek do čoho sa rozhodneme bezhlavo pustiť 🙂 Proste to tak musí byť, je to fyzika, je to logika. Keď niečo chceme, musíme preto aj niečo urobiť nie ? Či už máme chuť na sladkosť, ktorú si pôjdeme kúpiť, alebo založíme firmu, ktorá nás bude živiť, princíp je rovnaký. No a keď som  sa takto pekne rozhodla, že budem fotiť a makať na sebe, zlomila som si nohu, čo bolo vlastne také šťastie v nešťastí. Vtedy som to brala ako obrovskú smolu, dnes to beriem ako dar, pretože vďaka tomu, že som bola tri mesiace pripútaná k posteli, mohla som veľa rozmýšľať o tom, ako to vlastne chcem urobiť keď nemám žiaden kapitál, nikoho doma nepoznám, nemám nikoho kto by mi s tým pomohol a vlastne nemám ani žiadne portfólio, okrem fotiek na blog, čo sa ale neráta. A tak som veľa googlila, čítala, premýšľala a hľadala rôzne cestičky. Nič iné sa ani s tou 10 kilovou sádrou nedalo 😀 No a dospela som k tomu, že môžem skúsiť príspevok na podnikanie z úradu práce a kúpiť si aspoň nejakú techniku, aby som mohla začať fotiť. Dnes by som to už asi neurobila, keby som vedela koľko papierov to bude, koľko času a ako im vlastne ten príspevok pekne vrátim na odvodoch 😀 Vtedy som však iné riešenie nemala a tak som do toho išla. V tom čase mi to samozrejme pomohlo, pretože som si mohla kúpiť aspoň fotoaparát či poriadny monitor na úpravu fotiek. O samotnom príspevku a o tom prečo by som už viackrát do toho nešla vám môžem napísať niekedy nabudúce, ak budete chcieť. Samotný proces od podania žiadosti až po získanie peňazí trval vyše pol roka, takže za ten čas som si aspoň dala do poriadku nohu a potom som sa mohla konečne do toho pustiť.

Zo začiatku som sa zamerala na tvorbu portfólia, takže viete ako to asi prebiehalo. Fotenie kamarátov, známych, zadarmo a v rámci voľného času, keďže som vtedy mala nejaké brigády, aby som mala z čoho žiť, kým sa fotenie troška nerozbehne. Keby som v tom čase nemala drahého, ktorý mi veľmi pomohol, asi by som sa nemohla dnes foteniu stopercentne venovať, takže mu zato veľmi ďakujem 🙂 Bol z väčšej časti ten, kto sa staral o domácnosť, pred tým o moju zlomenú nohu a tiež bol mojou obrovskou psychickou podporou a vždy stál pri mne. Od kedy som sa rozhodla urobiť z fotenia moju prácu absolvovala som niekoľko workshopov a kurzov, z ktorých bola jednoznačne najlepšia Fotacademy by Cike, kde som mala možnosť počas jedného roka absolvovať sériu workshopov v skvelom profesionálnom ateliéri Woont a za ten čas som sa naučila naozaj veľa a tiež som spoznala množstvo skvelých ľudí s ktorými sa dúfam budem stretávať aj naďalej.

Teraz sú to dva roky od kedy som si založila firmu Victoria photo stories a fotím full time. Moja práca pozostáva z rôznych menších pravidelných fotení a lifestylových či svadobných fotení. Najradšej fotím skutočné príbehy, ľudí, emócie, jedinečné okamihy a prirodzenosť 🙂 Tiež fotím a tvorím jedlá pre svoj food blog, alebo pre klientov, ktorý potrebujú recepty napríklad na web alebo fotky jedál pre svoj podnik a podobne. Samozrejme stále som len na začiatku cesty a každý deň sa učím niečo nové, pri každom fotení zistím čo treba zlepšiť, alebo prídem na nejakú novú fintu. No a ako to už v podnikaní býva, sú lepšie a horšie dni, takže sa treba snažiť stále a posúvať sa dopredu. V posledných mesiacoch som si uvedomila veľa vecí a vyradila niektoré neefektívne spolupráce, takže som rada, že som si trocha viac ujasnila smer ktorým chcem ísť a teším sa z toho. Nuž, asi takýto je môj príbeh od blogerky k fotografke. Verím, že som vám zodpovedala niektoré otázky a že sa vám článok páčil, keďže je naozaj úprimný, možno až viac ako som pôvodne chcela, ale tak to cítim 🙂

 

No a na koniec ešte pár slov k outfitu 🙂 Odfoli sme ho s drahým tak na rýchlo, počas nedeľnej vychádzky v Košiciach, ktoré sú mimochodom jedným z mojich obľúbených miest 🙂 Prevetrala som novú koženku z F&F. Keďže už nejaký čas nakupujem veľmi málo a fakt len to čo potrebujem, teším sa z nej úplne najviac, keďže je to fakt super uni kúsok, ktorý bude stopercentne využitý. No a príležitosť dostali aj šaty s leopardím vzorom, ktoré sú asi moje prvé s takýmto printom. Veľmi neobľubujem zvieracie motívy, ale tu na týchto šatách sa mi to akosi páčilo, tak prečo nie 🙂 #spolupráca

Tak sa majte pekne, budem rada ak mi dáte vedieť čo poviete na článok, prípadne mi kľudne napíšte aj váš príbeh, ako ste začali robiť to, čo ste najviac chceli 🙂 Ohlasím sa opäť s novým článkom, alebo foto portfóliom, tak zatiaľ 🙂

    2 comments

  • Romilikes February 27, 2019
    Reply

    Si pre mňa živým dôkazom, že keď sa chce, tak sa dá, palec hore, myslím, že treba zistiť, čo máme radi, kým sme mladý a vrhnúť sa do všetkého po hlave a tie šaty sú krásne, btw keď trraz budem bližšie, tak by sme mohli dáke fotenie spoločné vymyslieť ❤❤❤😘😘 držím palce, nech sa foto kariéra uberá úspešným smerom 📸

  • Leave a comment